ŽIVOT
"Všetko sa dialo v obdobiach historickými dejmi riadenými. Bol som odkázaný menené podmienky brať ako nanútene pridelený poriadok, s ktorým sa mi prišlo zžiť a vždy sa snažiť nejako jestvovať, obstáť."
Narodil sa ako syn farára a učiteľky v malej dedinke Devičie. Výtvarný talent, ktorým sa prejavoval už od detstva, ho predurčoval na kariéru architekta a s týmto zámerom odchádza na štúdiá do Prahy, kde spoznáva ideály moderny a funkcionalizmu. Následne v Bratislave zakladá architektonickú kanceláriu so Štefanom Lukačovičom, ktorá zažíva jednu úspešnú zákazku za druhou. Spolu s prof. Emilom Bellušom sa podieľa na založení katedry architektúry v Bratislave a stáva sa jej najmladším profesorom. Narastajúce tlaky totalitného stalinského režimu a čoraz väčšia deformácia politického a spoločenského života však v novembri 1950 všetko zmenia.
1914
-
1940
Z rodného Devičia a Vrútok na štúdium architektúry v Prahe a vojenčinu v Trenčíne – rané formovanie mladého architekta a jeho prvé odborné skúsenosti.
1941
-
1950
Založenie ateliéru s architektom Štefanom Lukačovičom a profesúra na novej katedre architektúry - čas rozkvetu v slobodnom povolaní architekta a monumentálne stavby v hlavnom meste.
1950
-
1960
Zatknutie a odsúdenie na 14 rokov a konfiškáciu majetku z politických dôvodov. Desať rokov strávených vo väzeniach v Ilave a v Prahe a práca v projekcii "basoprojekt".
1961
-
1970
Prepustenie na amnestiu. Pôsobenie v Košiciach a následný návrat do Bratislavy. Podieľanie sa na realizácii areálu pre MS v lyžovaní v severských disciplínach v Tatrách.
1971
-
1989
Normalizátormi vylúčený zo Zväzu slovenských architektov, pozbavený vedenia ateliéru v Bratislave a na osemnásť rokov pozbavený občianskych a ľudských práv.
1990
-
1996
Po revolúcii sa venuje najmä publicistickej činnosti a súčasne pracuje vo svojom ateléri v Bratislave. Zomiera pri udelení Pocty ministra kultúry SR za tvorivý vklad do architektúry.
MLADOSŤ
"Na vyvýšenine dominoval kostol nad malou dedinkou, ktorú sotva nájdete na mapách, lebo za svoje vŕšky a lesy nepreniká zvláštnosťami do povedomia domoviny. Ale mne je krásne zapísaná do môjho srdca, žije vo mne, v mojich spomienkach."
Eugen Kramár sa narodil v roku 1914 na fare v dedinke Devičie. Jeho otec bol evanjelický farár a matka učiteľka. Keď mal 7 rokov, rodina sa presťahovala do Vrútok, kde navštevoval základnú školu a neskôr Reformné gymnázium v Turčianskom Sv. Martine. V rokoch 1933 až 1938 študoval architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe.
V Bratislave zakotvil v ateliéri Fridricha Weinwurma, jednej z kľúčových osobností slovenskej architektúry, známeho napríklad obytnými súbormi Unitas na Šancovej alebo Nová Doba. Keď v roku 1938 ateliér zatvorili kvoli protižidovským zákonom, Kramár zostal bez práce. Vtedy sa pomerne odvážne rozhodol otvoriť si vlastný ateliér spolu s architektom Štefanom Lukačovičom.
1914-1940
"Vtedy som ako zamestnanec stavebnej firmy Tatry bol na stavbe tretej Novej doby cez deň plných 12 hodín a Štefan Lukačovič pracoval v družstevnom podniku Nupod, takže len večery sme si mohli zapĺňať prácou na tvorivom zveľaďovaní. Súťaže sme robili skromne u mňa v jeden a pol izbovom byte na kuchynskom stole. Cez veľa večerov a nocí sme robili súťaže, čo nás povzbudzovalo aj napriek tomu, že prácu dostal ktosi iný, ináč šikovnejší."
Tvorili priam ideálnu dvojicu. Lukačovič bol výborný manažér a Kramár kreatívny a mimoriadne motivovaný architekt. Ich ateliér sa čoskoro dočkal zákaziek, ktoré výrazne prispeli k formovaniu novej podoby Bratislavy.
1940-1950
1940-1950
BRATISLAVA
"Moje krátke a najplodnejšie roky sa začali po vojne. Prežíval som všeličo nové aj rozpačito, ale predsa veľmi aktivisticky s cieľavedomými pohľadmi tvorivého architekta, na pomoc pre zvalcovanú našu krajinu, pohľady na doráňané ulice, zruinované časti mesta, na množstvo zničených príbytkov ma napĺňali bôľnou ľútosťou. O to viac to všetko dráždilo moju tvorivú potenciu na povolanie chopiť sa iniciatívne do práce."
Prvou spoločnou realizáciou tímu Kramár - Lukačovič bol projekt Divadla Pavla Orszagha Hviezdoslava a s ním spojenej bankovej budovy. Kramárov návrh pochádzal zo súťaže ešte z roku 1942, kde získal druhé miesto. Keď bol poverený týmto projektom, prizval k spolupráci Lukačoviča, ktorý mal zo svojich brnenských štúdií skúsenosti s návhom divadelných budov.
Následne spolu založili ateliér, sídliaci na Rázusovom nábreží. Z tohto obdobia pochádzajú významné Kramárove práce, akými boli Poštový palác, Lesnícky dom, budova Ministerstva pôdohospodárstva, Policajné riaditeľstvo alebo Geologický ústav Dionýza Štúra. Popri tom vypracoval návrhy rodinných domov či viaceré, urbanistické štúdie.
V povojnovej dobe chápal ako kľučovú spoluprácu s ostatnými slovenskými architektami, kde, ako píše, kontakty boli "na báze odbornej, ale aj vzácne priateľské". Oceňuje najmä snahu profesora Emila Belluša, ktorý zakladá Spolok architektov a pod ktorého predsedníctvom sú organizované pravidelné mesačné stretnutia.
"Všetci sme svorne chceli to isté: pomôcť, uplatniť svoje schopnosti pre dobro nášho spoločenstva. Veľa sme diskutovali, vzájomne sa obohacovali skúsenosťami pri úlohách obnovy nášho mesta i problémoch Slovenska."
Po Emilovi Bellušovi sa stáva druhým predsedom Spolku architektov, v rámci ktorého organizuje stretnutia a výstavy približujúce tvorbu domácich aj zahraničných architektov.
Nemenej dôležitá bola jeho aktivizácia v oblasti vzdelávania, kde sa spolu s Emilom Bellušom zaslúžil o založenie katedry architektúry v Bratislave. Tu sa vo veku 32 rokov v roku 1943 stal druhým a najmladším profesorom. S potešením spomína na toto obdobie.
1940-1950
V roku 1948, už po komunistickom prevrate, sa šťastnou náhodou dostáva do Paríža, kde má možnosť okúsiť západnú kultúru a spoznať pulzujúci umelecký život, v tom čase v architektúre určovaný predovšetkým osobnosťami ako Le Corbusier. Očarený a inšpirovaný architektonickým pokrokom vo Francúzku sa vracia do Československa, pripravený tvoriť v duchu ideí modernizmu ovládajúceho západnú architektúru.
Totalitná mašinéria však už v tom čase bola v pohybe a namiesto tvorivého rozmachu mal Kramárov život nabrať úplne iný, tragický smer.
1950-1960
KONIEC SLOBODY
"Bol krásny slnečný deň 19. novembra v roku 1950. Netušil som, aký v mojom živote smutne významný, posledný na onej slobode. Karloveskí poľovníci organizovali oficiálny jesenný lov. Asi tridsať členov spoločnosti sa schádzalo pred krčmou Riviéra. Medzi nimi len skupinka asi siedmich sa spoločensky nezvítala, nepredstavila. Držala sa bokom v skupinke. Ja som si veru nevšimol, čo profesionálni poľovníci, že viacerí z nich mali vojenské pušky. V lese sa urobili tri záťahy. Nestačil som prísť domov, ani sa povyzliekať a vyzuť a už vrazili do domu dobre platení mladí eštebácki paholkovia. Rýchle, rýchle strkali do mňa, a už ma aj brali bez rozlúčenia s manželkou a od vyplašene sa dívajúcich troch mojich mladých dietok."
V roku 1948 po Februárovom prevrate v krajine preberajú moc komunisti a ovzdušie v spoločnosti sa radikálne mení. Už v tom istom roku dochádza k zrušeniu súkromných architektonických kancelárií a tak zaniká aj ateliér Kramár-Lukačovič. Kramár sa stáva externým spolupracovníkom Stavoprojektu, kde dokončuje započaté diela.
Zmeny sa týkajú aj univerzitného prostredia, kde pôsobí, ako aj Spolku architektov, ktorému bol predsedom. Vzťahy založené na dôvere, odbornosti a priateľstve a menili, násilne sa presadzovali intrigy a straníckosť. Kramár začina cítiť mocenské tlaky a je zhrozený z nastupujúcej deštrukcie spoločnosti a demokratických hodnôt.
"Bezočivo víťazne sa dala na pochod ideológia najbrutálnejšieho násilia. Boľševici prišli s dlhodobým likvidačným programom pre, prepytujem, "lepší a spravodlivejší svet". Tak sa im podarilo celý kultúrny a tvorivý život dostať najprv do súmraku a postupne aj do dlhodobého temna."
November 1950 znamenal koniec jeho najtvorivejšieho obdobia a znamenal aj koniec jeho slobody - na celých 10 rokov. Eugen Kramár bol zatknutý vo svojej vile na Riviére a odvedený na výsluch na Policajné riaditeľstvo na Račianskej. Výsluch, z ktorého sa už nevrátil.
1950-1960
Namiesto vysvetlenia nasledoval 2-ročný pobyt v Justičnom paláci bez akejkoľvek možnosti tvorivej realizácie. Nasledoval súdny proces, kde ho odsúdili na 14 rokov vo väzení a konfiškáciu majetku. Zatknutí boli aj viacerí členovia rodiny, vrátane jeho manželky.
Spätne uvažujúc nad dôvodmi totalitného ťaženia, považoval za určujúci prípad svojho švagra plukovníka Alexandra Kordu, ktorý bol poprednou osobnosťou Slovenského národného povstania. Súčasne to bola samotná zvrátená logika stalinskej mašinérie, ktorá ťažením proti inteligencii a zatýkaním elít vytvárala ovzdušie strachu, prospešné pre jej zvrátené ciele.
"Vtedy sa vonku víťazne oslavovali rozsudky, aby slúžili na zväčšovanie strachu a represií. Vtedy kati popravovali vyhliadnuté obete, vtedy známi nám básnici spievali a s nimi mnohí ďalší publicisti sa ochotne ponáhľali brať účasť na tomto lyrickom trieštení. Jedni z ópiového pomýlenia, druhí zo slabej ľudskej nátury a zo strachu."
Po odsúdení je Kramár prevezený do Ilavy, kde sa konečne môže venovať práci. Spolu so svojím švagrom, ktorý tu bol tiež väznený, sa podieľali na rekonštrukcii väzenského areálu. Navrhol tu aj budovu okresného súdu v Námestove.
Následne je prevezený do Prahy, kde za úlohu dostáva rekonštrukciu kláštora Barnabitiek na Hradčanskom námestí.
10. mája 1960 vyhlásil prezident Československa Antonín Novotný rozsiahlu amnestiu, ktorá sa týkala 5319 politických väzňov. Jedným z nich bol aj Eugen Kramár.
1961-1970
NÁVRAT
"Tu začala celkom zvláštna a veľká kapitola Vysokých Tatier. Vzišla z dobrých myslí a idealizmu pár jedincov, aby sa vyvíjala ďalej s pribúdajúcimi partnermi a narástla postupne až do svetového významu."
V roku 1960 sa Kramár dostáva po 10 rokoch na slobodu. Nesmiernu radosť stretnutia s rodinou strieda sklamanie z fungovania teraz už etablovanej socialistickej spoločnosti. Namiesto vrelého prijatia ho medzi architektami čakajú len zavreté dvere a bývalí kolegovia ho vítajú uhýbavými pohľadmi.
Preto zamieta návrat do Bratislavy kde sa mu "medzi architektov nechcelo, ani nedalo". Nakoniec nachádza vrelé prijatie v Košiciach, kde v danej dobe politické tlaky neboli až také silné, ako v hlavnom meste. Uplatnenie nachádza v Stavoprojekte. Z tohto obdobia pochádzajú diela, akými bol napríklad kostol vo Švábovciach, Slovenská sporiteľňa alebo Telekomunikačná budova v Košiciach.
Najvýraznejšie tu však vystupuje jeho architektonicé dielo v Tatrách a to najmä realizácie v súvislosti s budovaním tzv. Areálu snov pri príležitosti Majstrovstiev sveta v klasických disciplínach v roku 1970. Tu sa podarilo vybudovať na tú dobu jedinečný športový areál, v rámci ktorého navrhol okrem iného známy hotel FIS, Dom služieb Štrbské pleso a budovu ČEDOKu a Horskej služby.
1960-1970
NORMALIZÁCIA
"Bol som síce už na slobode, ale boli to mudrácki architekti, čo sa zas zo zákulisia postarali o mňa dôkladne zločinne, keď ma pozbavili občianskych a ľudských práv na celú dobu "normalizácie", takže boľševici mi vykradli z jedného ľudského života najcennejších tridsať rokov. Bezbranný darmo som sa ohliadal o pochopenie u architektov, i u hochštaplera Husáka, v očakávaní, že sa tu ešte predsa nájde „hommo sapiens“. Ale nenašiel sa. Uhýbavé pohľady zahanbených tvárí, ale aj tupá pokojnosť prejavujúcich, že sa ich to našťastie netýka... typický to prejav chorého sveta, v ktorom lži a násilenstvá presiahli rozum, pravdu a spravodlivosť. Žiaľ, beztrestne."
Už na konci 60-tych rokov zakladá Kramár so Štefanom Svetkom pod vedením Zväzu architektov Združenie projektových ateliérov. Išlo o "slobodný spôsob tvorby, kde v princípe na spôsob západu spoločensky známi architekti a osobnosti vystupovali ako vedúci a garanti kvality tvorby". Začali s dvomi ateliérmi a za tri roky združovali už 180 architektov. Kramár bol hrdý na tento novovybudovaný systém práce a jeho efektivitu, kde s minimom administratívy vytvorili progresívny a podnetný model práce. Ako taký však stál v opozícii k byrokratickému socialistickému sektoru a dostal sa rýchlo do pozornosti komunistov.
"Dostali sme pokyn založiť stranícku skupinu. Ale nešlo to, lebo jasne sa ukázalo, že medzi tými čo vedia robiť nebolo komunistov."
1971-1989
Následne sa komunisti zamerali na ich likvidáciu, najprv cez čistky a previerky. Potom do ateliérov nasadili boľševického riaditeľa spolu so straníckym aparátom. Všetko vyvrcholilo označením niektorých členov za "elitárov" s negatívnymi charakterovými znakmi.
Kramár je pozbavený vedenia ateliéru, možnosti lepších prác a mnohé jeho projekty, ako napríklad rozpracovaný hotel Záhradky, sú zastavené. Niektoré zaujímavé projekty dostáva cez Vládny výbor cestovneého ruchu, avšak mnohé z jeho návrhov ostávaju v šuflíku.
Napriek nepriazni režimu však Kramár nezostal nečinný a aj z tohto obdobia pochádzajú mnohé zaujímavé diela. S A. Valentovičom pripravil koncept areálu Eurocamp FICC, kde sú jeho dielom predovšetkým atypicky riešené bungalovy. V Tatrách navrhuje s dcérou Zinou aj budovu polície v Starom Smokovci. Na východe sa relizuje aj jeho návrh koliby Soroška pri Rožňave. V roku 1975 si rekonštruoval znovunavrátenú rodinnú vilu na Rivére.
Z tohto obdobia je zaujímavá aj jeho spolupráca so sochárom Rudolfom Pribišom, ktorej výsledkom bolo napríklad námestie v Rajci a v Starej Turej.
1971-1989
AŽ DO KONCA
"Chceme tak málo, odsúdiť komunistický režim, ako bol odsúdený jeho predchodca fašizmus. Právom spravodlivosti chceme odsúdiť toľké zlo na výstrahu pokoleniam, ako samozrejmý akt humanizmu a demokracie."
Zmenu režimu po revolúcii privítal profesor Kramár s optimizmom, pripravený opäť sa podieľať na budovaní architektonického života v krajine. Mnohé jeho budovy, či už budova Divadla alebo Poštový palác, vyžadovali menšie úpravy, na ktorých sa podieľal. Dostalo sa mu uznania od odbornej verejnosti a stal sa prvým laureátom ceny Emila Belluša. V roku 1991 sa uskutočnila výstava jeho celoživotného diela v Umeleckej besede Slovenska. Bol súčasťou znovuobnovenia Slovenskej komory architektov, kde mu bolo udelené čestné členské číslo 001.
Napriek pozitívnemu prijatiu sa u prof. Kramára objavilo aj veľmi silné sklamanie z porevolučného vývoja. Veľmi kriticky hodnotil neschopnosť potrestať zlo totalitného štátu, ktoré zničilo životy nespočetnému množstvu ľudí a celé desaťročia deformovalo spoločnosť. Bol presvedčený, že bez "analýzy príčin úpadku a následkov totality je nemožné efektívne nastolenie demokratického režimu."
Hoci sa tvorbe venoval už menej, bol stále aktívny a v spolupráci s dcérou Zinou Mihalčikovou spolupracovali na návrhoch rodinných domov, avšak aj väčších projektoch, akým napríklad bola rekonštrukcia a prístavba kláštora premonštrátok v Trnave alebo štúdia centra Myjavy.
Napísal dve knihy - Umenie Života a Poézia a Galeje a množstvo odborných článkov.Voľné chvíle rád trávil v kruhu svojej súdržnej rodiny na chate v malebnej scenérii Vysokých Tatier, na Podbanskom.
30. decembra 1996 sa zúčastnil preberania cien Ministra kultúry, kde si mal prebrať cenu Za rozvoj slovenskej architektúry. Pri jej preberaní odpadol a napriek snahe o oživenie nasledujúci deň zomrel. Architektúra bola jeho najväčsou životnou láskou, aj jeho posledným slovom. Bol aktívny až do poslednej chvíle. Miestom jeho posledného odpočinku sú Vrútky. ■
1990-1996
Napísal dve knihy - Umenie Života a Poézia a Galeje a množstvo odborných článkov.
Voľné chvíle rád trávil v kruhu svojej súdržnej rodiny na chate v malebnej scenérii Nízkych Tatier, na Podbanskom
30. decembra 1996 sa zúčastnil preberania cien Ministra kultúry, kde si mal prebrať cenu Za rozvoj slovenskej architektúry. Pri jej preberaní odpadol a napriek snahe o oživenie nasledujúci deň zomrel. Architektúra bola jeho najväčsou životnou láskou, aj jeho posledným slovom. Bol aktívny až do poslednej chvíle. Miestom jeho posledného odpočinku sú Vrútky. ■
1990-1996
"Môj život bol kronikou, v ktorej sa odzrkadľujú rušivé duchovné, mravné, odborné, sociálno-spoločenské aj národné pohyby, zrkadlí sa tu plnosť dejinných a revolučných udalostí, ktoré musela moja generácia prežiť. Zažil som koniec svetovej vojny, potom som poznal na tie časy veľmi progresívnu masarykovskú demokraciu, potom krízu, nezamestnanosť, hrôzy fašizmu. Zažil som druhú svetovú vojnu, okupáciu, teror, ničenie, povojnové budovanie, národné povstanie, deportáciu, revolúciu, väzenia, rozpad stalinizmu, zas ďalšiu okupáciu a zas budovanie."
Celý príbeh života Eugena Kramára v knihe Poézia a Galeje nájdete tu
Eugen Kramár - Život a dielo
Brožúra ŽIVOT A DIELO prináša stručný prehľad architektonického diela Eugena Kramára. Rozpráva o jeho životnom osude, poznačenom nečakanými zvratmi, aj o vrcholoch tvorby v Bratislave a vo Vysokých Tatrách. Stiahnuť si ju môžete tu.
