ARCHITEKTÚRA

"Šťastím oplývajú tí, ktorí už v rokoch mladosti v relativite vlastných podmienok a v možnostiach doby vedeli si uvedomovať podstatu bytia a rozvíjať čo najuvedomelejšie to svoje ja."

Bol to mimoriadny talent na kreslenie, ktorý Eugena Kramára v prvej polovici 20. storočia predurčoval na štúdium architektúry. Po ukončení gymnázia v Martine sa preto v roku 1932 rozhoduje pre štúdium v Prahe na ČVUT, kde v období prvej republiky objavuje nastupujúcu modernu.

Prvá polovica 20. storočia predstavovala špecifickú historickú etapu, kedy sa život spoločnosti ako celku, tak aj jednotlivca, zásadne zmenil. Technologický pokrok umožnil zvýšenie životného štandardu pre rozsiahle skupiny obyvateľstva. Utilitárnosť sa stala modlou. Funkcionalizmus, kotrého najvýraznejšie reprezentoval Le Corbusier, ovládol tvorivé myslenie architektov tej doby. Racionálna organizácia fungovania spoločnosti  a snaha o praktickosť poháňanú technickým pokrokom sa prejavovali v architektúre progresívnou strohosťou, ale aj dômyselnými technickými riešeniami. Namiesto opulentných sídiel pre vyššiu vrstvu sa centrom záujmu architektov stala snaha hľadať najekonomickejšie možnosti bývania pre široké vrstvy a skúmanie možnosti hromadných spôsobov výstavby a typizácie.
 
Keď sa Eugen Kramár vracia na Slovensko po druhej svetovej vojne z Prahy, vidí možnosti implementácie týchto princípov pri obnove vojnou poznačenej krajiny. Z tohto obdobia pochádzajú aj jeho viaceré významné diela v Bratislave, medzi ktorými vyniká najmä Poštová budova, mnohými považovaná za jeho najvýznamnejšie dielo, samotným Kramárom však neskôr pomerne kriticky reflektovaná. Je nepochybne vrcholom jeho povojnovej tvorby v spoločnej kancelárii so Štefanom Lukačovičom a v danej dobe jednou z dominánt Bratislavy, transformujúcej sa na moderné veľkomesto. Spätne však vnímal jej monumentálnosť ako poznačenú istou ťažkopádnosťou, spochybňujúcou jej nárok na nadčasovosť.

V rámci tvorby v Tatrách a to najmä pri príležitosti realizácie Areálu Snov vníma architektúru kontextuálnejšie, ako zasadenú do prostredia. Snahou už nie je vytvárať dominanty určujúce povahu svojho okolia, ako to bolo v 40-tych rokoch pri obnove Bratislavy ale naopak vytvárať dielo, ktoré citlivo dotvára prírodu, ktorú nepotláča, ale s ňou harmonizuje. Ideálne architektonické stvárnenie už nevidí u vrcholných predstaviteľov moderny ako bol Le Corbusier alebo Walter Gropius, ale skôr u fínských architektov, ako bol Alvar Aalto. Architektúra nie je len vrcholom umení, má etický a ekologický rozmer. Je zasadená do prírody, ktorá je človeku domovom, je zasadená do histórie, je národotvorná.

V poslednej životnej etape sa síce neobracia chrbtom k západnej architektonickej tradícii, ale súčasne sa navracia do čias mladosti na slovenskom vidieku, kde v naivnej ľudovej tradícii nachádza krásu v jej insitnosti, ktorá nestojí v protiklade k univerzálnym princípom, ale ich potrebne dopĺňa. Len architektúra ukotvená v lokálnej tradícii dokáže vytvoriť nadčasové diela a tým nájsť skutočnú autenticitu vyjadrenia. To sa podľa neho podarilo práve fínskym architektom, ktorí nevytváraju púhe napodobeniny západných diel, ale úspešne zakomponovávajú lokálne výrazové prostriedky.

Architektúru celoživotne chápal ako disciplínu, ktorá nie je len jednou z mnohých. Vnímal ju ako priamo vytvárajúcu prostredie, v ktorom sa odohráva život človeka a týmto ho formujúcu. A tak, s istým pátosom, vnímal aj povolanie architekta, ktoré mu nebolo len prácou, ale povolaním a celoživotným poslaním.